TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Vojna ruží v Anglicku 2. časť - Kráľovstvo za koňa.

Koncom augusta roku 1475 sa pri francúzskom meste Amiens diali čudné veci. V predmestí sa rozprestieral anglický vojenský tábor, no francúzska posádka nebola jeho prítomnosťou vôbec znepokojená. Na skrátenie chvíle si Francúzi s Angličanmi medzi sebou usporadúvali rytierske turnaje a preteky v lukostreľbe.

Jedného rána prešli stále otvorenou amienskou bránou traja anglickí lukostrelci a smerovali na tržnicu. Po ceste míňali skupinu francúzskych žoldnierov, ktorí pri hradbách sedeli okolo ohňa a sušili rosou zvlhnuté šaty. Zo stredu hlúčika sa zrazu ozvalo natešené volanie: „ John, Bryan, hehe. Myslel som, že po včerajšku budete drichmať celé dopoludnie. “
„ Á, to si ty, Henry? “ pomaly sa k Francúzom otočil zarastený lukostrelec s nápadne červenými očami. „ Vyzeráš akýsi čerstvý. Že ty si to včera na mňa iba hral. “
„ Ale kdeže, “ blížil sa k Angličanom Henry. „ To len ty nie si zvyknutý na burgundské víno. Nebolí ťa hlava? “
„ Ha, a ešte ako, “ priložil si prsty k spánkom John. „ Trošku nakloním hlavu a ide mi prasknúť... Chceme si na trhu kúpiť dáke kyslé ryby, malo by to pomôcť. “
„ Ale čo by si sa napchával surovými rybami, “ ťahal Henry Johna k ohňu. „ Sadnite si k nám, my máme niečo lepšie... Andreé, je tá polievka už hotová? “
„ ... Vývar je skvelý... Môžeme jesť, “ usrkával z drevenej lyžice Andreé. „ Sadajte chlapi a zajedzte si. Nevyzeráte dobre. “
„ Táto vojna sa mi začína páčiť, “ ceril zuby Bryan a prisadol si k ohňu. „ Raňajky u nepriateľa. No, veď aj máte začo. Včera ste nás v kockách poriadne obrali. “
„ Berieme si len závdavok, “ nevinne pokrčil ramená Henry. „ Povráva sa, že váš kráľ Eduard žiada od nášho Ľudovíta 125 000 korún ako vojnovú náhradu a úplatok, aby ste sa stiahli naspäť do Anglicka... Hehe, ak ešte niekoľkokrát vyhráme v kockách, nejako tie peniaze pre kráľa nazbierame. “
„ Hm, niekoľko pencí nám ešte zostalo, “ usmial sa John. „ Môžeme si potom dať partičku... Aj tak nemôžem uveriť tomu, že sa tu už mesiac povaľujeme. Namiesto toho, aby sme sa bili po hlavách sekerami, hráme kocky, alebo sa predháňame, kto trafí presne do stredu terča. Naši králi len vyjednávajú a vyjednávajú. Dúfajme, že sa dohodnú. “
„ Ja myslím, že sa dohodnú, “ uvažoval Andreé. „ Oni nechcú bojovať. Náš kráľ má dosť starostí s burgundským vojvodom a váš ešte len nedávno zlikvidoval Lancastrovcov a má plné ruky práce so správou kráľovstva. Tu každý dobre vie, že napĺňať kráľovskú pokladnicu sa Eduardovi IV. darí len s najväčšími ťažkosťami. “
„ Niečo na tom bude, “ pripustil John. „ ... Ehm, musím ťa pochváliť, Andreé. Tá sliepka musela byť Bohu veľmi milá, keď je z nej taká chutná polievka... U nás to už nie je také zlé. Odkedy sa Yorkovcom podarilo zlomiť lancasterovskú šľachtu, obchod a remeslá ožili. Vlna sa predáva veľmi dobre, ale kráľ musel obchádzať kráľovstvo a osobne zasadať na súdoch. Právo sa do Anglicka vracia veľmi ťažko. “
„ Tak je, “ povedal Bryan, ktorý medzitým dojedol a utieral si ústa. „ Šľachta na hradoch si robí čo chce a k tejto vojne prinútili Eduarda v parlamente lordovia, ktorí na tewkesburyjskom poli neprišli k lancasterským majetkom. Ešte aj kráľovi bratia Clarence s Gloucestrom sa ruvajú o Warwickove statky. Čudujem sa, že Eduard má s nimi toľko trpezlivosti... “
„ To sú vrtochy vyvolených, “ hodil rukou Henry. „ Škoda reči... Tak čo, zahráme si? “
John položil lyžicu a pozrel na svojich druhov: „ No, akosi som obžil... Mali by sme výzvu prijať, čo poviete? Vojna možno čoskoro skončí, treba vykonať dáky hrdinský skutok. “
„ Dobre, John, “ súhlasil Bryan a siahol si k opasku. „ Ak niekedy budem mať nejaké deti, budem im po večeroch rozprávať, ako som za kráľa Eduarda v kockách ošklbal Francúzov... Tu je mojich 20 pencí... “

**********************************

„ To už je príliš, čo si dovoľuješ, Clarence, “ rozhorčene napomínal svojho brata Eduard IV. na stretnutí u londýnskeho starostu v máji roku 1477. „ Nechal si popraviť vdovu Ankarette Twynho bez riadneho súdu a Staceyho s Burdettom si dal obesiť na základe vynúteného priznania pri mučení. Vedel si, že dôkazy sú nedostačujúce, ale napriek tomu si sa s popravami poponáhľal. “
„ Ankarette bola čarodejnica a bosorka, “ spupne odsekol Clarence. „ Porobila mojej žene tak, že dva mesiace po pôrode zomrela a dva dni po nej aj môj novonarodený syn. Myslíš, že to bola náhoda? A čo sa týka Staceyho a Burdetta, tí osočovali teba. Čarami ti chceli privodiť smrť, lebo vraj čiernou mágiou rozsievaš medzi poddanými choroby. “
„ Celé mi to pripadá trochu pritiahnuté za vlasy, “ zložil si ruky na prsiach kráľ. „ Už len rýchlosť, akou si sa poponáhľal vyniesť rozsudky vo mne vzbudzuje podozrenie, že práve ty si zinscenoval tieto procesy, aby si ma mohol beztrestne urážať a osočovať. “
Clarence sa na chvíľu zarazil, lebo neveril, že ho kráľ prekukne tak zavčasu. Odpovedal však tým istým nadutým tónom: „ Na to nemáš dôkazy. Urážaš ma. “
„ Ale no tak, “ nervózne zvolal Eduard. „ Uraziť takého bezcharakterného človeka ako si ty, sa ani nedá. Si nezodpovedný a domýšľavý sebec, ktorý sa nezastaví pred ničím. Postavil si sa proti mne najprv na Warwickovej strane, potom si zradil aj jeho a teraz zasa brojíš proti mne? “
„ Nie, “ skrivil hnev Clarencovi ústa. „ Sú to len tvoje domnienky. Nemáš právo so mnou takto hovoriť. Nad odsúdencami som iba vykonal spravodlivý trest. Warwicka sem nemiešaj. “
„ Ešte pri ňom chvíľu zostaneme, “ prskal kráľ, ktorého stále viac rozpaľovala bratova bezočivosť. „ Nemáš zábrany zadrapovať ani do Richarda. Tri roky som trpel vaše spory o Warwickove majetky a príčinu týchto sporov som neustále nachádzal v tvojej chamtivosti a falošnosti. “
„ Aha, takže ty stojíš na strane Gloucestra, “ ironicky poznamenal Clarence. „ Prečo? Preto, že je z nás najmladší? On začal. Nemal si brať za ženu Warwickovu dedičku Annu Nevillovú. To bola vyslovená provokácia... “
„ Mohol si ju o ruku požiadať ty, “ netrpezlivo prerušil brata kráľ. „ Lenže ty nikdy nevieš čo chceš a čo budeš chcieť v nasledujúcej chvíli. Spravodlivo som teba aj Richarda s Warwickovými majetkami rozdelil a pridelil vám vysoké funkcie, lenže ty stále nie si spokojný. Mám vás rád oboch rovnako, ale musím ti pripomenúť, že Richard mi na rozdiel od teba stál verne po boku aj v tých najťažších časoch. “
„ Si si istý, Eduard? “ pohrdlivo mykol hlavou Clarence. „ Snáď ťa bude zaujímať, čo Gloucester povedal o tvojom ´vydarenom´ ťažení do Francúzska. Vyjadril sa v tom zmysle, že mier, ktorý si s Ľudovítom XI. uzavrel, je viac ako urážajúci. Namiesto toho, aby si dobyl Paríž, nechal si si vyplatiť úplatok, aby si Ľudovíta už neobťažoval. Nepripadal si si ako jeden z tých žobrákov, čo naťahujú dlane pred Westminsterom? “
„ Je to 50 000 ročne, “ s námahou krotil svoj hnev Eduard. „ 50 000 zlatých korún nám každoročne pošle francúzsky kráľ, ktoré by sme horko-ťažko žmýkali z francúzskych dŕžav. A to nehovorím o tom, koľko prostriedkov by nás stálo, pokým by sme ich vôbec dobyli... Chápem, že Richard nebol nadšený, ale on dobre vie, že nie som hlupák. Táto krajina potrebuje mier, preto som 100-ročnú vojnu s Francúzskom definitívne ukončil. Obchod sa vzmáha a kráľovstvo bohatne. Posledné čo potrebujem sú rozbroje v kráľovskej rodine a ty si ich príčinou... “
„ To nie je pravda! Ja som... “
„ Mlč, brat môj, dokým ťa ešte nazývam bratom, “ zvolal rozhorčený kráľ. „ Tvoje správanie je neospravedlniteľné. Za hanebné činy, ktorých si sa dopustil, budeš spravodlivo súdený. Zobral si právo do vlastných rúk a zneužil si kráľovskú moc, aby si ma zdiskreditoval... Nesnaž sa mi tu nahovoriť ďalšie klamstvá. Pokým som ja kráľom, právo bude platiť pre všetkých rovnako. Môj názor je, že si jednoducho nenapraviteľný... Stráže! Odveďte vojvodu z Clarence do Toweru! “
O šesť mesiacov neskôr parlament vyniesol nad vojvodom z Clarence rozsudok smrti. Výstrelky kráľovského brata prestali hlavu Anglicka kompromitovať.

**********************************

K bráne hradu Middleham v Yorkshire 20. apríla 1483 pricválal skoro ráno jazdec. Zoskočil z koňa a zabúchal na dubové vráta vsadené pod kruhovou vežou. Z cimburia sa vyklonil veliteľ stráže a zvolal: „ Dobre, dobre, veď počujem. Čo si zač? “
„ Poslal ma lord Hastings, “ odpovedal jazdec. „ Nesiem z Londýna od neho list pre vojvodu z Gloucestru. Pred jedenástimi dňami zomrel kráľ Eduard IV. Tak sa pohni! “
„ Kriste Ježisi! “ zdúpnel dôstojník. „ Prečo ťa neposlali skôr? Z toho nič dobré nevzíde... Otvorte mu! Rýchlo! “
Pokým veliteľ zbehol z veže dole, jazdec pomaly prechádzal bránou do hradu a zastal, len čo dôstojníka zbadal. Veliteľ načiahol ruku: „ Ukáž list. Chcem vidieť pečať... Ehm, je Hastingsova. Poď so mnou, zavediem ťa k vojvodovi. “
Richard, vojvoda z Gloucestru, bol správou o bratovej smrti spočiatku zronený, no obsah listu mu nedovoľoval dlho žialiť. Ihneď dal zavolať správcu svojho hradu a prikázal mu: „ Napíšeš vojvodovi z Buckinghamu list, že kráľ je mŕtvy. Už o tom možno vie, ale potrebujem jeho pomoc. Kráľovské práva našej rodiny sú ohrozené. “
„ Ako to? “ začudoval sa správca, ktorý patril medzi Gloucestrových oddaných rytierov. „ Kráľovým nástupcom je predsa jeho syn Eduard, princ z Walesu. Kráľ už počas svojej choroby zabezpečil synovi všetky nástupnícke práva a zanechal mu bohaté kráľovstvo bez dlhov. Kto by sa opovažoval vztiahnuť ruku na kráľovský majestát? “
„ Kto? “ rozčúlene otváral list vojvoda. „ Kráľovná Alžbeta, markíz z Dorsetu a všetci Woodvilovci koľko ich je!.. . Čítaj, čo mi píše Hastings. Poslednou vôľou môjho nebohého brata bolo, aby som sa stal protektorom Anglicka. Princ z Walesu má ešte len 12 rokov a bol vyhlásený za kráľa ako Eduard V. Ja mám najbližšie 4 roky vládnuť namiesto kráľa, dokým nedospeje. “
Gloucester sa odmlčal, lebo od hnevu sa mu sťahovalo hrdlo. Náhlivo chodil sem a tam a úkosom pozeral na rytiera, akoby čakal, kým list nedočíta. Správca Middlehamu konečne odlepil oči od bielej stránky: „ Áno, je to tu čierne na bielom. Hastings však píše, že kráľovná sa chce nechať vyhlásiť za regentku. Hastings ani Stanleyovci s tým nesúhlasia a tvrdí, že aj Buckingham je na našej strane. “
„ Presne tak, “ vztýčil svoj chudý prst Richard a vzal list rytierovi z ruky. „ Musíme sa poponáhľať. Kráľovná Alžbeta prikázala poručníkovi princa z Walesu grófovi Riversovi, aby mladého Eduarda čo najskôr priviedol z hradu Ludlow do Londýna na korunováciu. Tento zámer musím prekaziť skôr ako bude neskoro, lebo po korunovácii si Woodvilovci rozdajú najlepšie funkcie a nepustia ma k slovu... Poobede vyrážame k Londýnu. Odošli Buckinghamovi list, aby sa so svojimi mužmi ponáhľal za nami. “
Rytier sa uklonil a náhlil sa k pisárom, aby posol k Buckinghamovi odišiel čo najskôr.

**********************************

Sira Richarda Greya, ktorý v Stony Stratford obedoval v prítomnosti princa z Walesu, zrazu vyrušilo klopkanie množstva konských kopýt na nádvorí. Náhlivo vstal od stola a bežal k oknu, aby sa presvedčil, čo sa deje. Les zástav mu vyrazil dych: „ To je Gloucester. Do čerta, vidím aj Buckinghama. Práve zosadajú z koní. “
„ Kde sa tu zobrali? “ hrmotil stoličkou sir Vaughan a pohľadom sa ospravedlniac mladému Eduardovi, vstal od stola. „ Muselo ich hnať 1000 diablov, keď sa za nami tak poponáhľali. Musíme byť opatrní... Kapitán, sú vaši muži pripravení? “
„ Môžete sa spoľahnúť, sir, “ vyšlo spod hustých fúzov rytierovi, ktorý stál pri stene hneď vedľa vojaka držiaceho Eduardovu štandardu. „ Všetky vedľajšie miestnosti sú obsadené našimi bojovníkmi. Za kráľovu bezpečnosť ručím. “
„ Prepáčte páni, “ zdvihol svoju chlapčenskú tvár k obom šľachticom Eduard. „ Vaše počínanie ma dosť presvedčivo napĺňa pocitom, že sa niečoho bojíte. Ak som dobre porozumel, ide sem môj strýko, vojvoda z Gloucestru. To kvôli nemu so sebou ťaháme 2000 waleských pešiakov? “
„ To zaiste nie, Výsosť, “ jachtal Grey, pričom sa nenápadne pomaly začal blížiť k vedľajšiemu stolu, na ktorom ležal jeho meč. „ Cesty sú neisté a po kraji sa hemží kadejaká zberba. Vaša korunovácia znamená pre Anglicko veľmi veľa a vaša matka by nám nikdy neodpustila, keby sa vám niečo stalo. Môžete byť pokojný. Vojvodovi sa dostane srdečného prijatia ako sa na člena kráľovskej rodiny sluší. “
Netrvalo dlho a tvrdé kroky na schodoch oznámili Gloucestrov príchod. Občasné štrngnutie meča na chodbe sira Greya uistilo, že návšteva bude dosť nepríjemná. Prvé Gloucestrove slová, ktoré vyriekol hneď po tom, čo v sprievode Buckinghama a niekoľkých ďalších ozbrojencov vstúpil do miestnosti, ho v tom utvrdili: „ Výsosť, som rád, že vás stretávam prekypujúceho dobrým zdravým. Musím vás varovať pred veľkým nebezpečenstvom... “
„ Vysvetlite nám láskavo, vojvoda, čo má toto všetko znamenať? “ ostro sa opýtal sir Grey, ktorý si už stačil pripnúť svoj meč. „ Váš vpád sem si Jeho Výsosť môže vysvetľovať aj ako... “
„ Vy mlčte, Grey, “ zahriakol ho Gloucester a znova uprel svoj pohľad na Eduarda. „ Výsosť, prichádzam, aby som vás varoval pred týmito dvoma urodzenými pánmi. Sú veľmi nebezpeční a v ich prítomnosti si nemôžete byť istý životom. “
„ To preháňate, vojvoda! “ prudko sa ohradil Vaughan. „ Jednáme z poverenia kráľovnej Alžbety. Mám veľký dôvod pochybovať o vašich čestných úmysloch a urobím všetko preto, aby som následníka ochránil pred akýmkoľvek nebezpečenstvom... Kapitán, konajte svoju povinnosť! “
„ Urobíte lepšie, keď ostanete na svojom mieste, kapitán, “ zaznel v miestnosti Buckinghamov chrapľavý hlas. „ Ani sa nepohnite, ak nechcete medzi rebrami pocítiť túto chladnú oceľ. Zložte zbrane! “
„ Vojvoda, to oľutujete, “ syčal Grey, ktorému sa tvár razom zaliala červeňou. „ Za hradbami táborí náš početný ozbrojený sprievod. “
„ Nemajte obavy, “ fľochol na neho Gloucester. „ Walesanov sme už poslali domov. Nebudete tomu veriť, ale počúvli bez slova. Teraz sú všade naši vojaci... Sir Grey a Vaughan. Zatýkam vás. Odovzdajte mi svoje zbrane. “
Grey chvíľu váhal, ale keď videl, že Vaughan sa poddal, hodil svoj meč na stôl: „ Zadláv sa, Gloucester. Viem o čo ti ide. No pamätaj na Warwicka. Prajem ti, aby si skončil ako on. “
„ Odviesť! “ ukončil predstavenie vojvoda Glocester a pokľakol pred Eduardom. „ Výsosť, nebezpečenstvo je zažehnané. Od tejto chvíle ste pod mojou ochranou. Ja vás privediem do Londýna. “
Následník bol prežitými dramatickými chvíľami veľmi rozrušený a zmohol sa len na niekoľko otázok. Dal však nimi jasne najavo, že nechápe príčinu zatknutia strážcov, ktorí ho nijako neohrozovali. O 4 dni vstúpil vojvoda z Gloucesteru, Buckingham a Eduard do hlavného mesta.

**********************************

16. júna 1483 sa chodbou westminsterskej katedrály uberali dvaja vysokí cirkevní hodnostári. Prehodili niekoľko slov s mníchom, ktorého po ceste stretli a ten im rukou ukázal kamsi ďalej. Obaja muži sa pobrali ďalej a o chvíľu zastali pred jednou z komnát. Zdvorilo zaklopali na dvere a vošli dnu.
V rohu miestnosti, ktorá bola nízkym prechodom spojená s vedľajšou izbou, v kresle potiahnutom vzácnou tkaninou sedela kráľovná Alžbeta. Vyšívala bledomodrú šatku, no keď zočila príchodiacich, prácu odložila a líca jej trochu pobledli: „ Arcibiskup Bourchier a biskup Russell. Vaša návšteva ma prekvapuje. Čo sa deje? “
„ Pokoj vašej duši, Výsosť, “ uklonil sa Russell, ktorý bol zároveň aj kancelárom. „ Prichádzame vo veľmi delikátnej záležitosti. Podotýkam, že v záujme vašom a vašich synov. “
„ Ten nenásytný Gloucester prahne po mojej krvi? “ vzrušene sa kráľovnej vzdúvala hruď. „ Nesmie porušiť posvätné právo Westminstru. “
„ Upokojte sa prosím, “ milosrdne sa tváril Russell. „ Vojvoda bol vyhlásený za protektora Anglicka a rešpektuje váš exil tu v katedrále. Nič proti vám nepodnikol. Vaša bezpečnosť je zaručená... No vyslovil želanie, aby sa váš syn Richard, vojvoda z Yorku, pripojil k jeho kráľovskému bratovi Eduardovi V. a spoločne zdieľali ochranu Toweru. Je to najbezpečnejšia pevnosť v celom Anglicku s rozsiahlym palácom a spoľahlivou posádkou. “
„ Ale je to aj väzenie, “ prestala trúchliť kráľovná a nasadila vecný tón. „ Gloucester neustále odkladá korunováciu môjho syna, lebo sám chce uchvátiť moc. Už dal sťať aj lorda Hastingsa. Ten, kto sa odváži siahnuť na život najbližšieho priateľa môjho zosnulého manžela, nemôže mať v úmysle hájiť záujmy princa z Walesu. “
„ Lord Hastings bol riadne odsúdený, “ nepresvedčivo poznamenal Bourchier. „ Spriadal spiknutie proti protektorovi. Rovnako ako Rivers, Grey a Vaughan. “
„ Protektor je vrah, “ vynášala pravdu na svetlo božie kráľovná. „ Odstraňuje všetkých Woodvillovcov a Hastings zomrel preto, že postrehol jeho vystrčené pazúry, ktorými chce siahnuť po kráľovskej korune. Celý Londýn už o tom hovorí... Nemôžem uveriť, že svätí muži ako vy, sa môžu podieľať na takejto ničomnosti. “
„ My sme len úradníci, “ nepokojne prehlásil biskup Russell. „ Našou úlohou je bdieť nad slávou a veľkosťou Anglického kráľovstva. A to isté leží na srdci aj vojvodovi z Gloucestru. Všetky reči o jeho mocenských ambíciách sú iba ničím nepodloženými dohadmi. Nebohý kráľ si želal, aby vojvoda dohliadal na vládu neplnoletého následníka. Gloucester sa iba snaží vyplniť jeho poslednú vôľu. “
„ Preto chcete, aby som ďalšieho syna vydala do rúk toho kata? “ zúfalo sa snažila odvrátiť úder osudu Alžbeta. „ Vojvoda z Yorku má ešte len 10 rokov, nikomu predsa nemôže ublížiť. Nikam nepôjde, nepustím ho. “
„ Ako chcete, Výsosť, “ zošpúlil pery Russell, no vzápätí sa k nej dôverne nahol. „ Upozorňujem vás, že v takomto prípade vám nič nemôžem zaručiť. Všetci vaši spojenci sú buď mŕtvi, alebo utiekli do Francúzska. Nie je tu nikto, kto by sa vás zastal. A máte tu aj iné deti... Zbohom. “
Russell pozrel na Bourchiera a spoločne vykročili ku dverám. Kráľovnin hlas ich však zastavil: „ Počkajte!.. . Počkajte, prosím. Urobím, čo chcete. Richard! Richard, poď sem. “
Russellovi zahral na tvári letmý úsmev a zatiaľčo si z Bouchierom vymieňal uštipačné pohľady, z vedľajšej miestnosti drobnými krôčikmi prišiel kučeravý chlapec s dievčenskou tvárou a postavil sa pred kráľovnú: „ Volali ste ma mamička? “
„ Poď bližšie, synček môj, “ privinula si Richarda na prsia Alžbeta. „ Pôjdeš s týmito pánmi. Nemusíš sa ich báť. Odvedú ťa k tvojmu bratovi Eduardovi do Toweru. Je mu samému smutno, preto chce, aby si mu bol nablízku. Budete sa spolu hrať. A nech sa deje čokoľvek, držte sa pri sebe a chráňte jeden druhého. Ste už veľkí chlapci... No choď, môj, choď. “
„ Mamička, a kedy prídete za nami? “ uprel na kráľovnú svoje ligotavé očká malý vojvoda. Alžbeta len s najväčšou námahou premáhala plač: „ Neboj sa, Richard. Určite za vami čoskoro prídem. “
Russell podišiel k chlapcovi a citlivo ho odvádzal k dverám. Vojvoda sa nevzpieral, len otočil hlavu a neodtŕhal od kráľovnej svoje prenikavé oči. Keď sa dvere za ním zavreli, Alžbeta sa srdcervúco rozplakala. Materinský pud jej navrával, že svojich synov už nikdy neuvidí.

**********************************

„ Sadnite si, vzácny priateľ, “ vľúdne povedal francúzsky kráľ Karol VIII. a ponúkol Henrichovi Tudorovi miesto. „ Cíťte sa tu ako u dobrého a oddaného spojenca. Som veľmi rád, že ste sa s prosbou o pomoc obrátili práve na mňa. Priznávam, že výčiny vojvodu z Gloucestru...prepáčte, kráľa Richarda III. , udivujú mnohých šľachticov aj tu vo Francúzsku. “
Tudor, ktorý už 12 rokov žil vo vyhnanstve v Bretónsku, musel v roku 1484 požiadať o pomoc francúzskeho kráľa, ktorý ho teraz milostivo prijal. Henrich mu bol za to vďačný: „ Vašu náklonnosť si nesmierne cením... Ach, Anglicko volá po spravodlivosti. Gloucester bezohľadne siahol po korune a odstránil všetkých, čo mu stáli v ceste. Niektorých aj vlastnými rukami. “
„ Niekedy je remeslo kráľov také, “ usmieval sa Karol VIII. „ Gloucestrov ťah vyhlásiť Eduardových synov za nemanželských a zatvoriť ich do Toweru, bol veľmi premysleným manévrom. Obdivuhodné. Vojvodovi už nikto nemohol zabrániť, aby si právom výboja nepoložil korunu na hlavu. Keď niet následníka, môže sa o ňu uchádzať hocikto. Iba žeby sa našiel niekto z vedľajšej vetvy kráľovskej rodiny. Niekto ako vy, však gróf z Richmondu. “
„ Áno, “ otvorene priznal Tudor. „ Moje právo na trón pochádza od mojej mamy Kataríny z Valois, manželky Henricha V. Lenže ako viete, pozície Yorkovcov v Anglicku sú stále dosť silné. Zatiaľ... “
„ Chápem, “ prikývol kráľ. „ A čo mala znamenať tá vzbura vojvodu z Buckinghamu? Počul som, že dopadla veľmi zle. “
„ Bohužiaľ, “ vzdychol Tudor. „ Buckingham, aj napriek tomu, že patril ku Gloucestrovým priateľom, bol čestným mužom. Pred rokom chcel oboch malých princov z Toweru vyslobodiť a podľa práva dosadiť naspäť na trón staršieho z nich, Eduarda V. Lenže odkedy princov do Toweru zavreli, nikto ich živých nevidel. Začalo sa povrávať, že Richard ich dal zavraždiť a tak sa Buckingham snažil pripraviť môj príjazd do Anglicka, aby som sa uchádzal o trón. Žiaľ, Gloucester bol bdelý ako ostriež a jeho vojsko Buckinghama zajalo. Čakala na neho už len katova sekera. “
„ Hm, nedajte sa odradiť, drahý gróf, “ povzbudivo nadhodil kráľ. „ Chce to trpezlivosť. Viem, že z Anglicka muselo utiecť mnoho významných šľachticov pred Gloucestrovou pomstou. Muslíte, žeby nechceli opäť vidieť svoje ženy a deti? Volajte ich a nabádajte, nech si stanú pod vaše zástavy. Ak potrebujete peniaze, povedzte si. Dám vám k dispozícii prístav v Honfleur, kde môžete zhromažďovať flotilu na vylodenie. Máte celý rok na to, aby ste pozbierali oddaných mužov. Ak budete trpezlivý, úrodu, ktorú zožnete, vám kráľ Richard bude určite závidieť. “

**********************************

V polovici augusta roku 1485 sa kráľ Richard III. nachádzal na hrade Nottingham a tu dostal znepokojujúcu správu, že Henrich Tudor, gróf z Richmondu, sa vylodil s 2000 mužmi na Waleskom pobreží. Omnoho vážnejšia situácia nastala, keď stráže ku kráľovi priviedli lorda Juraja Stanleyho: „ Vaše Veličenstvo, lorda Stanleyho sme chytili vo chvíli, keď chcel z hradu utiecť. “
Richard si prenikavým pohľadom lorda premeral a zlostne sa ho opýtal: „ Prečo utekáte ako zbabelý potkan, lord Stanley? Blíži sa Tudor, tak ho chcete privítať, čo? Ste rovnaký zradca ako váš otec. Chcel som ho mať na očiach tu, ale sa vyhovoril na zlé zdravie a poslal vás. Tak vravte, čo zamýšľa? “
Lord Stanley sa okúňal, ale keď ho jeden zo strážcov železnou rukavicou štuchol pod rebrami, zaskučal a ponáhľal sa s odpoveďou: „ Au... Ja viem iba toľko, že môj otec určite zostane verný Vášmu Veličenstvu, ale...ale môj strýko, sir Viliam sa pravdepodobne k Tudorovi pridá... “
„ Áh, “ zlostne zavrčal Richard a odvrátil sa. „ Odveďte ho preč a dobre strážte... Ha, zdá sa, že ten darebák hovorí pravdu. To by vysvetľovalo, prečo sa Stanleyovci Tudorovi nepostavili ani pri Stafforde ani pri Lichtfielde. “
„ To je pre nich typické, “ podotkol veliteľ kráľovskej družiny, ktorý s niekoľkými dôstojníkmi a rytiermi prišiel ku kráľovi tesne po tom, čo priviedli lorda Stanleya. „ Budú vyčkávať, dokým sa situácia nevyjasní a postavia sa na tú stranu, ktorá bude práve víťaziť. “
„ Nesmieme strácať čas, “ energicky rozhodol kráľ. „ Pošlite niekoho do Londýna pre sira Brackenburyho, aby pritiahol delá z Toweru. Vyšlite poslov k Norfolkovi na východ a k Northumberlandovi na sever, aby pozbierali svoje vojská a čo najskôr pritiahli sem. Tudora musíme zastaviť. Ponáhľajte sa!.. . Prichádza deň účtovania. “

**********************************

„ Veličenstvo, Tudorovo vojsko už nastúpilo do bojového šíku, “ oznámil Richardovi III. rytier, ktorý priklusal z predpolia pod vŕškom Ambion Hill. Bol 22. august 1485 a neďaleko Bosworthu sa schyľovalo k bitke. Richard sedel na koni v lesklej zbroji s korunou na prilbe a spolu so šľachticmi v drahých brneniach pozoroval nehybné rady vojakov stojacich v diaľke pred nimi. Potom otočil hlavu na sever, kde sa v rannom slnku dobre vynímali korúhvy lorda Stanleyho: „ Ten prašivec nepočúvol. Odkázal som mu, že ak sa ku mne nepripojí, zotnem jeho synovi hlavu... Priveďte mladého Stanleyho a popravte ho! “
„ Snáď by sme to mohli odložiť až po bitke, “ zahučal vojvoda z Norfolku. „ Vojsko je už nastúpené, zbytočne sa budeme zdržiavať. “
„ Tak je, “ pripojil sa gróf z Northumberlandu. „ Zabiť ho môžeme kedykoľvek. Potiahne s nami do bitky a stráže z neho nespustia oči. Keby niečo, zabijem ho vlastnou sekerou. “
„ Dobre teda, “ neochotne súhlasil Richard. „ Pozrite, už vyrazili... Ten lesk hrotov kopijí pred bitkou dôverne poznám. V noci sa mi sníva, že sú to svätojánske mušky, ktoré ma chcú niekam priviesť. Chcem ich zobrať do ruky, ale zakaždým mi unikajú. Čím prudšie sa za nimi naťahujem, tým rýchlejšie uhýbajú... Pripravte sa na boj, páni. “
„ Tudor poslal najprv Oxforda, “ oznámil Norfolk. „ Povediem svojich mužov a prinesiem vám Oxfordovu zástavu... . Za kráľa a za Anglicko! “
Norfolk odcválal a o chvíľu ho kráľ videl zúrivo bojovať v prvých radoch. Medzi prvými aj padol.
Richard III. bol ďalším priebehom bitky veľmi znepokojený: „ Do čerta! Norfolk je mŕtvy a tudorovci sa tlačia hore. Posilnite stred!.. . “
„ Veličenstvo, Stanleyovci sa pohli, “ ukazoval sir Ratcliff rukou k miestu, kde sa černali vztýčené kopije vyčkávajúcich jazdcov. Kráľ však pokrútil hlavou: „ Vidím, ale nezdá sa, žeby chceli zasiahnuť. Iba podišli trochu dopredu, aby páni Stanleyovci lepšie videli... Viete, čo to znamená? Ak teraz zakolíšeme, napadnú nás zozadu... Za mnou! Teraz je chvíľa na rozhodujúci úder! Nasledujte ma, páni! “
Richardove čerstvé oddiely vpadli medzi bojujúce rady tudorovcov a ich postup zastavili. V jednej chvíli rozpálený kráľ zvolal: „ Tam je Tudor! Vidím jeho zástavu! Ratcliff, Ferrers, Brackenbury za mnou! Vybavím si to s ním osobne! “
Richard III. , vedomý si, že osud s ním hraje veľmi tvrdú hru, vsadil všetko na jednu kartu. Popchol koňa a vyrazil k miestu, kde zbadal sokovu korúhev. Len čo k nej dorazil, jediným úderom meča zabil zástavníka a druhým zvalil z koňa obrovského rytiera Tudorovej osobnej stráže. Rozohnal sa aj na samotného Tudora, ale v tej chvíli lukostrelci pod ním zabili koňa a Richard sa zrútil na zem. Tam posledného Plantageneta dobodali pešiaci. Vzápätí za ním boli jeho oddaní rytieri jeden za druhým postrhávaní z koní a rozsekaní na kusy. Henrich Tudor, gróf z Richmondu oslavoval veľké víťazstvo.
Kráľovské vojsko sa dalo na útek a Tudor nechal pozabíjať všetkých urodzených pánov, na ktorých jeho vojaci pri prenasledovaní natrafili. Lord Stanley prišiel pred Tudora, kľakol si a vzdal mu poctu ako novému kráľovi Henrichovi VII. Potom vstal a čosi mu podal. Bola to Richardova kráľovská koruna, ktorú našiel zakotúľanú niekde v kroví.

**********************************

Sobášom kráľa Henricha VII. s dcérou Eduarda IV. , lady Alžbetou z Yorku, sa vojna medzi Yorkovcami a Lancastrovcami skončila. Za 126 rokov vlády sa Tudorovcom podarilo priviesť Anglicko na prah svetovej moci a slávy. Posledná panovníčka z rodu Tudorovcov, energická kráľovná Alžbeta I. , zomrela bez potomkov v roku 1601.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.